Článok z amerických novín Pittsburgh Sun-Telegraph z 19. júna 1949
Učiteľka čítala rozprávku pre prvý stupeň zatiaľ, čo deti počúvali s nadšenými tvárami. Všetci okrem jedného, Johna Baču, ktorý sa na ňu nechápavo pozeral. Týčiac sa nad ostatnými, sediacimi deťmi sa na ňu díval dvanásťročný Johnny s nechápavou tvárou. Jeho pery sa pohybovali spolu s jej, zatiaľ čo v očiach sa mu prehĺbil výraz znepokojenej koncentrácie.
Bolo to pred rokom a pol. Odvtedy sa Johnny prehnal školou z prvej triedy do šiestej a smeruje do siedmej. Keď s ním teraz hovoríte, v jeho očiach svieti ľahké porozumenie. Keď Johnny pred 18 mesiacmi pricestoval z Československa do Detroitu, nedokázal po anglicky hovoriť, alebo porozumieť ani jedinému slovu. Samozrejme, že chodil do školy v rodnej dedine Vechec, ale riaditeľka Detroitskej školy, slečna Bertha F. Waltsgottová, usúdila, že prvá trieda, kde by sa mohol od základov učiť anglicky, bude miestom pre neho.
Väčšina 12-ročných by sa hanbila byť v triede so šesťročnými deťmi, ale nie Johnny. Bol hrdý na to, že je na americkej škole a túžil sa učiť americkým spôsobom – a naučil sa nielen anglický jazyk, ale aj všetko ostatné tak rýchlo, že učiteľka a spolužiaci s ním ťažko držali krok.
Johnny Baca?
Je v štvrtej triede – ale nie, to bolo pred pár mesiacmi – teraz je v šiestej. Je veľmi šikovný, hovoria deti s troškou závistí – mnohým z nich dohovárali rodičia a mračili sa nad ich vysvedčením. „Ako ty môžeš byť taký hlúpy, keď Johny…“
Johnny, ktorý má v súčasnosti 14 rokov, sa prispôsobil škole tak dobre, že bol nedávno zvolený za kapitána chlapčenskej hliadky. Nie je nič, čo by nevedel urobiť, hovoria hrdo jeho spolužiaci.
Pokiaľ ide o Johnyho – snažím sa stať skutočným americkým chlapcom, hovorí.
autor: Slavomír Kalman